Lukostrelecký turnaj na hrade Beckov patrí k našim najobľúbenejším súťažiam a veľmi nás potešilo, že Beckovská Biela pani, či kto ten hrad dnes vlastní, napokon pristala hostiť Adama, jeho skvelú partiu Vres a nás, lukostrelcov z blízka i z ďaleka, aj tento rok.
Mali sme to blízko, pretože sme nocovali v Čachticiach a do áut sme nastupovali už v rovnošatách s kancami na hrudi. Policajti nás cestou nekontrolovali, tak sme nemuseli svoj vzhľad vysvetľovať a na hrad sme stúpali medzi prvými. Kým dolu v dedine bolo chladno, na hrade vyslovene nepríjemne fúkalo. Chytro sme sa ukryli medzi hradbami, kde bolo celkom prijateľne. Najlepšie bolo pri kotli s kapustnicou, najmä keď nám majstri kuchári dovolili ohriať si ruky priamo na teplom kove. Zopár cvičných výstrelov a potom sme sa venovali dopingu – chlebíkom s pomazánkami a cibuľou.
Nádvorie sa postupne zapĺňalo Tatármi, starými Slovanmi, stredovekými lukostrelcami, dámami v dlhých šatách, ba nechýbala ani princezná s diadémom. Všetci sme boli ozbrojení všakovakými lukmi, ale keď prišiel Igor a rozbalil balík s najnovšími lukmi, ktoré vyrobil, padali nám sánky. Agátový luk, slivkový luk, dubový luk, jeden krajší ako druhý. Doteraz sa mi o nich sníva.
Každá skupina dostala prideleného sprievodcu. My sme sa opäť dostali do láskavej starostlivosti našej obľúbenej dobrej víly Rebeky a odkráčali sme s ňou na kopček, z ktorého sme začali strieľať na najvzdialenejší terč. Veľký kruh pod hradbami väčšina z nás zasiahla. K nám ivančanom sa pridali Dušan Körmöczy a tiež Nandy z Elánu, obaja odloživší pre túto súťaž olympijské luky a netradične vybavení lukmi tradičnými.
Streľbu z bašty už zvládame s prehľadom, hoci decká sme radšej pridržiavali za opasky.
Chodiť na huby s lukmi je na Beckove bežné a disciplínu “mŕtvolky” sme cvičili, takže takže nič prekvapujúce. Takisto bežiaci terč sme zvládli a potom prišli prekvapenia. Pekný sklápací terč na hradbách, po ňom obvyklý kolotoč poháňaný elektromotorom. Z akumulátora však už trčal šíp nejakého “Ajemsoráča”.
Streľba do tmavej pivnice je inštinktívna bez ohľadu na typ luku, ktorým človek strieľa. Jednoducho vidíte prd, len podľa zvuku poznáte, či máte body za zásah, alebo šíp zlomený o múr.
Kapustnú hlavu sme tentoraz nezasiahli ani raz, dávali sme si dobrý pozor, lebo za to idú body dolu. Zato jabĺčko sme zopár razy zhodili. Ešte terč v šerej miestnosti nad dverami a už sme sa presúvali k povestnému kyvadlu, tentoraz s vylepšenou dráhou pre gulôčku merajúcu čas.
Po exkurzii do hradnej kaplnky, v ktorej nám Rebeka ukázala pôvodné fresky, sme odkráčali na severné nádvorie, kde pri studni odpočíval drak. Cestou sme zaznamenali, že z akumulátora pod kolotočovým terčom už trčia dva šípy.
Streľba na draka v silnom protivetre nie je ľahká, hoci tá potvora je fakt ozrutná.
Odtiaľ sme sa presunuli von z hradu, kde nás čakal obľúbenec hradného personálu, ozbrojenec Zomri. On sa, chudák, trochu podobá na včelín, ale inak sympaťák. Naflákali sme mu väčšinu šípov do ľavého oka a odkráčali na židovský cintorín strieľať cez dolinku na ďalší terč. Nasledovala srandovná ovca s vypleštenýma očáma a potom obligátne kačičky. Vďaka Stanleymu, ktorý pre nás vyrobil podobnú tréningovú zostavu, sme tieto malé potvorky mali natrénované, takže sme body nestrácali, ale získavali.
Od kačičiek sme sa vrátili na nádvorie, odložili luky a vrátili sa ku kotlu. Kapustnica bola mňam a navyše teplá. Značne nám spríjemnila čakanie na vyhlásenie výsledkov a to bolo vlastne tiež príjemné. Najlepšie z nás obstála Hanka na druhom mieste medzi dámami s tradičnými lukmi. Tretie miesto medzi chlapmi s modernými lukmi znamenalo druhú fľašu medoviny.
Tentoraz sme vynechali záverečnú súťaž o pohár vojvodu Ctibora, jednoducho preto, lebo nám už zase bolo chladno. Zato náladu sme mali výbornú, pretože sme sa, ako obvykle, skvele bavili celý deň. Beckovské súťaže naďalej ostávajú medzi našimi obľúbenými.
[flagallery gid=30]